Zde může být text o autorovi
Digg  Sphinn  del.icio.us  Facebook  Mixx  Google  BlinkList  Furl  Live  Ma.gnolia  Netvouz  NewsVine  Pownce  Propeller  Reddit  Simpy  Slashdot  Spurl  StumbleUpon  TailRank  Technorati  TwitThis  YahooMyWeb
 

Bud vítaný

 
 

Sv.Benedikt

Životopis sv. Benedikta



Svätý Benedikt, patriarcha mníchov Západu a patrón Európy sa narodil v umbrijských horách stredného Talianska, v malom mestečku Nursia (Norcia), v zámožnej rodine okolo roku 480. Tu strávil detstvo aj so svojou sestrou, azda dvojičkou Školastikou. O detstve a ranej mladosti svätých súrodencov sa nezachovali žiadne zápisy okrem toho, čo napísal sv. Gregor Veľký. O sv. Benediktovi píše: „

Od svojej mladosti mal zrelé srdce, prežíval svoj život v cnostiach a nezapredal svoju dušu žiadnej rozkoši.



“ O sv. Školastike sa tento veľký pápež zmieňuje, že bola „zasvätená všemohúcemu Pánovi už od skorého
detstva.“


Nie je to teda veľa, ale stačí to na to, aby sme si mohli predstaviť aká atmosféra panovala



V rodičovskom dome. V tomto nábožnom zdravom prostredí sa formoval jeho silný a pritom jemný charakter, ale aj jeho hlboký nábožný duch,



ktorý ho viedol počas celého života v neustálom hľadaní Boha, pretože ho napĺňala túžba páčiť sa len Bohu
(soli Deo)



Nevieme presne, v ktorom roku opustil Benedikt Nursiu a prišiel do Ríma. Sv. Gregor jednoducho hovorí, že ho rodičia poslali do Ríma, kde mal študovať vedu. Pri jeho príchode bolo možné vidieť v Ríme popri stopách bývalej veľkoleposti aj znaky skazy a plienenia po Gótoch a Vandaloch. Situácia z morálneho pohľadu nebola o nič lepšia.

Najmä mládež a študenti sa oddávali neviazanosti, takže celkom výstižne by sa o rímskom spoločenstve dalo povedať: „Umiera a smeje sa.



Preto aj za naším smiechom idú slzy na všetky strany sveta“



(Sobranius, De gubernatione mundi).

Toto Benedikta napokon priviedlo k tomu, že zanechal školu a opustil Rím (svet)



Rozhodujúcim motívom k tomuto kroku nebol nedostatok lásky k štúdiu, ale, ako píše sv. Gregor

Veľký, Benedikt sa obával, že keby ochutnal niečo z múdrosti sveta, mohol by sa sám ocitnúť na dne záhuby.



Keďže túžil po dokonalosti, opustil nielen Rím, ale aj otcovský dom a majetok, ako uvádza sv. Gregor, a

„vydal sa hľadať posvätné rúcho na znamenie obrátenia. Vzdialil sa teda vedome nevedomý, múdro neučený.“



Snáď si spomenul na askétov, ktorí žili v horách v okolí Nursie a v súlade s mníšskou ideou toho času, vybral sa hľadať samotu, aby mohol žiť eremitským (pustovníckym) životom.

Sprevádzaný len svojou pestúnkou Cyrilou sa pobral k vrchom sabinských hôr. Po niekoľkých dňoch prišli do Effide (dnešné Affile). Bola to dedinka vzdialená približne 50 kilometrov od Ríma. Tu sa usadili pri kostole sv. Petra, no s veľkou pravdepodobnosťou to nebol konečný cieľ ich cesty, lebo pápež sv. Gregor hneď na začiatku spomína, že mnoho ctihodných mužov ich nahováralo, aby tam zostali. Nie je známe, ako dlho sa tu zdržali, ale určite nie dlho, pretože v Dialógoch sa hneď po srdečnom prijatí opisuje prvý zázrak, ktorý urobil Benedikt. Išlo o zázračnú opravu rozbitej riečice, ktorú si pestúnka požičala a v neopatrnosti rozbila. Táto udalosť okrem dobrosrdečnosti, ktorá panovala medzi obyvateľmi spomínanej osady, odhaľuje aj vnútorný svet mladého Benedikta.

Životopisec poznamenáva, že to bol nábožný a dobrý mladík a už na prahu mníšskeho života dosiahol veľkú dokonalosť. Snáď práve to mu po zázračnej udalosti nedovoľovalo, aby ďalej zostal na mieste, kde ho začali obdivovať a chváliť. Sv. Gregor v súvislosti s touto udalosťou uvádza najsilnejší argument, ktorý motivoval jeho rozhodnutie:



„Chcel pracovať pre Boha a nie ťažiť zo šťastia v živote.“


Preto sa rozhodol definitívne opustiť svet a utiecť do úplnej samoty.



Opustil Effide i pestúnku, ktorá mu sprítomňovala celú rodinu, a teraz sa konečne cítil slobodný pre Božie volanie, ktoré sa už dlho ozývalo v jeho duši. V albánskych horách neďaleko Subiaca, ktoré mu veľmi pripomínalo rodný kraj, našiel prvé útočište. Toto miesto dostalo svoje pomenovanie podľa jazera (Subiaco - sub lacum - pod jazerom), ktoré vzniklo vybudovaním hrádze v údolí rieky Ania, ktorá zachytávala riečnu a dažďovú vodu. Hrádzu dal vybudovať rímsky imperátor Nero, pretože tu v blízkosti mal svoju vilu a chcel si zabezpečiť dostatok vody. V časoch Benedikta však z vily zostali len zrúcaniny ako tichý svedok úpadku ľudskej pýchy.

Sv. Gregor ďalej pútavým spôsobom opisuje, ako Benedikt odhalil túžbu svojho srdca mníchovi Romanovi, ktorého cestou stretol a od neho prijal rúcho zasväteného života. Potom odišiel na pusté miesto, kde našiel veľmi úzku jaskyňu a tam žil tri roky. Okrem mnícha Romana nikto o ňom nevedel. Z kláštora, v ktorom býval Roman, neviedla k jaskyni žiadna cesta, preto v dohovorenom čase spúšťal Roman na dlhom povraze Benediktovi chlieb. Napokon, ako píše životopisec, „chcel dať všemohúci Boh Romanovi odpočinok po jeho námahách a ukázať život Benedikta ľuďom ako príklad nasledovania, aby ako svetlo, ktoré žiari na svietniku, osvietil všetkých prebývajúcich v Božom dome.“ To sa stalo na Veľkú noc. Istému kňazovi, ktorý si pripravoval jedlo, sa vo videní prihovoril Pán a vyčítal mu, že si pripravuje jedlo, kým jeho služobník trpí hladom. Tento kňaz sa hneď vydal označeným smerom a dovtedy putoval, kým sa mu ho podarilo nájsť a spolu chválili všemohúceho Boha. Keď sa najedli, kňaz sa vrátil do svojho kostola. Toto stretnutie bolo súčasťou Božích plánov. Boh chcel Benediktovi jasne ukázať, že nadišla hodina, aby po prekonaných skúškach, pripravený modlitbou a pokáním, zmenil doterajšiu orientáciu. Takto ho vyzval, aby sa stal viditeľným znamením živej a činnej prítomnosti Božieho Ducha vo svete.

Benedikta v jeho subiackej samote najskôr objavili pastieri. Čoskoro sa však po celom okolí rozniesla zvesť o mladom pustovníkovi a ako píše životopisec, prichádzali k nemu mnohí, ktorí mu prinášali stravu pre telo, ale sami z jeho úst prijímali a vo svojich srdciach si odnášali pokrm večného života.

O slávnom pustovníkovi sa dozvedeli aj mnísi z Vicovara. Smrť ich opáta ich priviedla k Benediktovi a prosili ho, aby sa stal ich predstaveným. Len s námahou presvedčili Benedikta, aby prijal túto službu, lebo správne predvídal, že ich spôsob života bude určite odlišný od jeho. Čoskoro sa ukázalo, že ho tušenie neklamalo a keďže život dobrých ľudí je ustavičnou výčitkou pre zlých, napokon sa rozhodli, že ho odstránia. Po spoločnej porade mu namiešali do vína jed, ale keď nad ním Boží muž urobil znak kríža, pohár sa rozbil. Jeho odchod do samoty bol trestom pre zlých mníchov. Táto skúsenosť bola pre Benedikta zároveň veľkým poučením. Pochopil, že pre realizáciu jeho plánu mníšskeho života sú potrební noví ľudia.

Milovaná samota v Subiacu trvala teda veľmi krátko, pretože sa okolo neho začali zhromažďovať mladí ľudia, ktorí chceli ísť cestou modlitby a práce tak, ako on. Tradícia toto obdobie svätcovho života viaže so založením dvanástich kláštorov v okolí Subiaca. Vtedy opäť do Benediktovho života vstupuje kňaz. Tentoraz je to závistlivý a žiarlivý kazateľ Florencius z blízkeho kostola. Všemožne sa usiloval odradiť ľudí, ktorí prichádzali za Božím mužom, lebo sám túžil po pochvale, ale nechcel žiť život hodný pochvaly. Neváhal použiť najrafinovanejšie spôsoby, aby mohol otráviť telo i dušu Benedikta i jeho učeníkov. Keď to svätý muž videl, rozhodol sa závistníkovi ustúpiť. S niekoľkými mníchmi prešiel na vrch Montecassino, kde na mieste bývalých pohanských svätýň založil kláštor. Mohlo to byť v rokoch 525 až 530. Benedikt tu prežil zvyšok svojho života, asi 25 rokov. Z Dialógov sv. Gregora sa dozvedáme, že tam spolu so svojimi mníchmi obrábal polia, sedával pri bráne kláštora, venoval sa čítaniu alebo trávil nočné hodiny v modlitbách a bdení. Všemožne sa staral o svojich bratov a duchovne ich viedol.

Vidieť, že sa tiež usiloval evanjelizovať tamojších obyvateľov a pomáhal biednym a trpiacim. O múdrosti Benediktovej náuky svedčí jeho Regula (súbor pravidiel), ktorú napísal pre svojich mníchov.

Regula, podľa slov Gregora, je aj prameňom poznatkov pre tých, ktorí túžia dôkladnejšie poznať jeho charakter a život.

Sv.Benedikt, ktorému Boh odhalil mnohé tajomstvá, poznal aj deň svojho odchodu z tohto sveta. Povedal o ňom svojim učeníkom, dokonca aj tým, ktorí boli ďaleko. Bolo to na jar roku 547. „Šesť dní pred smrťou prikázal otvoriť svoj hrob. Zakrátko dostal prudkú horúčku, ktorá ho veľmi mučila a po šiestich dňoch poprosil učeníkov, aby ho zaniesli do kaplnky, kde prijal Telo a Krv Pána pre posilnenie na cestu do večnosti.

Neskôr vstal a učeníci podopierali jeho slabé údy svojimi rukami. Pozdvihol ruky k nebu a počas slov modlitby vydýchol naposledy.“ Podľa tradície to bolo na Zelený štvrtok 21. marca 547 (resp. okolo roku 550).

Kláštor na Montecassine bol v priebehu čias veľakrát zničený, no dodnes zostáva miestom osobitného kultu sv. Benedikta a jeho sestry sv. Školastiky. Iným významným miestom kultu svätca je opátstvo Saint-Benoit-sur Loire vo Francúzsku, kde boli údajne prenesené jeho pozostatky.
..........................................................................................................................................................................

Medaila sv. Benedikta

Opis medaily: na jednej strane je sv. Benedikt držiaci v pravej ruke kríž a v ľavej Regulu.

Po pravej strane je rozbitý pohár s vychádzajúcim hadom, po ľavej havran odnášajúci otrávený chlieb.

Tieto obrazy sa vzťahujú na príbehy z Dialógov sv. Gregora Veľkého, pri ktorých bol sv. Benedikt zachránený pred nepriateľskými úkladmi mocou znaku sv. Kríža.

Pri svätcovi je nápis: „Crux sancti patris Benedicti“ (Kríž svätého otca Benedikta). Na obrube je nápis: „Eius in obitu nostro præsentia muniamur“

(Nech nás jeho prítomnosť chráni v hodine smrti).

Na druhej strane medaily je kríž s písmenami „C-S-P-B“, čo znamená opäť „
Crux sancti patris Benedicti“ (Kríž svätého otca Benedikta)

Nad krížom je nápis „PAX“ (Pokoj), čo je heslo rehole.

Niektoré medaily majú namiesto textu Pax písmená „IHS“, čo znamená „Iesus Hominum Salvator“ (Ježiš Spasiteľ ľudí).

Na ramenách kríža sú písmená, ktoré znamenajú: „Crux Sacra Sit Mihi Lux“

(Svätý Kríž nech mi je svetlom)

a „Non Draco Sit Mihi Dux“ (Diabol - doslova drak - nech nie je mojím vodcom).

Na okraji sú začiatočné písmená exorcizmu: „Vade Retro Satana, Numquam Suade Mihi Vana - Sunt Mala Quæ Libas, Ipse Venena Bibas“

Choď preč satan, nezvádzaj ma k márnostiam; to, čo mi nahováraš je zlé, sám si vypi svoje jedy).



Nosením medaily dáva človek najavo, že sa stavia pod ochranu sv. Benedikta. Exorcizmus je znakom odmietnutia diabla a jeho pokušenia,

ako to urobil sv. Benedikt

a znak sv. Kríža je vyznaním viery kresťana.

Zvláštnou formou medaily je tzv. benediktínsky kríž, čo je vlastne krucifix, ktorý má na krížení ramien vloženú medailu sv. Benedikta. Oboje predmety možno nechať požehnať. Na tejto stránke uverejníme neskôr aj text požehnania a ďalšie modlitby.

Krátka história medaily

Je otázne odkiaľ a z akého obdobia medaila pochádza. Kríž bol od počiatku v benediktínskej reholi predmetom osobitnej lásky a úcty.

Zobrazenie sv. Benedikta s Krížom v ruke sa pravdepodobne rozšírilo po zázračnom uzdravení sv. Leva IX., ktorý bol ešte ako mladík pohryzený jedovatým hadom.

Po takmer dvoch mesiacoch choroby, keď mu už hrozila smrť, sa mu zjavil starec v mníšskom rúchu, ktorý sa ho dotkol a uzdravil ho.

Neskôr počas svojho života často spomínal tento zážitok, pričom v starcovi spoznal sv. Benedikta.

Význam písmen na medaile vysvetľuje starý rukopis z roku 1415, kde je sv. Benedikt vyobrazený v jednej ruke s palicou zakončenou krížom a v druhej zo zvitkom. Na oboch predmetoch sú napísané slová začínajúce sa na písmená na medaile. Tieto boli totiž časom zabudnuté, takže v jednom dokumente zo 17. storočia sa opisujú tieto symboly namaľované na stenách istého Bavorského opátstva, ale s poznámkou, že nikto nevie vysvetliť ich význam.

K rozšíreniu medaily došlo vďaka sv. Vincentovi de Paul, ktorý založil rehoľu Dcér kresťanskej lásky a istý čas sa tieto medaily razili výlučne pre ich potreby. Tieto sestry ich nosili na ružencoch.
 
Prohlášení o Cookies |
Name
Email
Comment
Or visit this link or this one